Vizionár so záľubou v pretekoch a automobilovej kráse a zároveň dosť tajnostkársky a trochu nesmelý rádoby operný spevák. Kto bol v skutočnosti Enzo Ferrari a ako sa stalo, že konštruktérsky nie príliš nadaný nadšenec sa stal zakladateľom značky jednej z najprestížnejších značiek „štyroch kolies“?
VEDELI STE, ŽE…
Enzo Ferrari prišiel na svet rovnakým spôsobom, akým žil – veľmi dynamicky a veľkolepo. V ten deň, 18. februára 1898, vypukla v Modene (severné Taliansko) obrovská snehová búrka – taká silná, že
registrácia novorodenca trvala dva dni.
Enzo prejavoval záujem o automobily už od detstva. Jeho idolmi boli Felice Nazaro a Vincenzo Lancia.
Vo veku 10 rokov išiel so svojím otcom a bratom Alfredom na automobilové preteky do Bologne – tak začala veľká vášeň. Treba dodať, že vášeň podporená prácou – aj keď s inými dopravnými prostriedkami ako sú osobné autá.
V prestávke od hrania a učenia mladý Talian pomáhal viesť rodinnú opravovňu lokomotív, takže hluk pohonov a klepot plechu ho sprevádzali už od začiatku.
Po smrti svojho otca v roku 1916 Ferrari junior pracoval v rodinných dielňach a študoval, pričom získal technický diplom. Počas 1. svetovej vojny musel Enzo – ako mnoho mladých mužov – slúžiť v armáde. Služba bola k nemu milosrdná, keďže bol poverený starať sa o vojenský transport.
Aj za zložitých okolností sa preto jeho záujmy realizovali.
Technológie a automobilový priemysel neboli jedinými „záľubami“ Enza Ferrariho. Sníval aj o kariére… operného speváka. Ako sa na Taliana patrí, mladý muž z Modeny miloval hudbu. Príroda ho obdarila silným hlasom, ale aj nedostatkom hudobného sluchu, čo zmarilo jeho šance na veľkú umeleckú kariéru. Každý mrak má však striebornú hranicu, pretože druhou veľkou túžbou Ferrariho bolo súťažiť vo vytrvalostných pretekoch. A tento sen sa mu už podarilo splniť, hoci neprišiel hneď.
Po vojenskej demobilizácii odišiel mladý chlapec v zime 1918 hľadať šťastie do Turína.
Bez vzdelania, bez konexií, len s jedným odporúčacím listom od veliteľa jednotky, chcel byť zamestnaný v továrni Fiat. Mrazivá odpoveď inžiniera Diega Soriho, vtedajšieho riaditeľa ľudských zdrojov spoločnosti, bola zdrvujúca: „Nemôžeme zamestnať len tak hocikoho.“ Ktovie, či by sa Ferrari stal už za svojho života legendou, keby Soriho odpoveď bola iná.
Pri hľadaní nových kariérnych ciest začal Enzo pracovať ako testovací jazdec pre C.M.N. (Costruzioni Meccaniche Nazionale) v roku 1919 a počas tejto doby absolvoval svoj prvý pretekársky debut na Parma – Poggio di Berceto, kde skončil štvrtý.
Do roku 1931 jazdil za pretekársky tím ikonickej Alfy Romeo, už bez vesty s nápisom „test“. Bol to práve posledný tím, ktorý mu umožnil roztiahnuť krídla natoľko, že Enza postavil na pódium rely Savio v roku 1923. Šesť rokov po tomto úspechu Ferrari založil vlastný pretekársky tím, ktorý zahŕňal veľké pretekárske talenty. „Scuderia Ferrari“ (v preklade „stajňa Ferrari“) – tak sa tím volal – bol realizáciou Enzovho sna o tíme zloženom výlučne z talianskych pretekárov. Stále jazdili na vozidlách značky Alfa Romeo, s ktorými sa mladý Talian na chvíľu zaplietol, pričom v tom čase už jeho logo obsahovalo slávneho štíhleho koňa na žltom podklade.
V roku 1938 Enzo prevzal vedenie továrenskej divízie Alfy Romeo. Zaoberali sa rôznymi povinnosťami, od náboru schopných zamestnancov až po pomoc pri navrhovaní áut, no žiaľ, o dva roky neskôr, s vypuknutím vojny, bola spoločnosť nútená zmeniť zameranie na vojenskú výrobu. Výsledkom bolo, že Ferrari opustil svoju prácu a obzeral sa po ďalších príležitostiach. Tentoraz už podľa vlastných predstáv.
Pretekársky tím, ktorý vznikol z iniciatívy Ferrariho, súťažil na tratiach až do roku 1932. Celkovo si zo 47 štartov pripísal 13 víťazstiev, ide teda o slušný výsledok, no nič špeciálne. Do športovej histórie sa Ferrari určite nezapísal ako vynikajúci jazdec, ale skôr ako schopný, aj keď ctižiadostivý pretekár a tímový manažér.
Taktiež manažérske úlohy, ktoré mu boli v Alfe Romeo zverené, celkom nespĺňali jeho ambície.
Enzo chcel konať, konštruovať, poháňať stroje vlastnej koncepcie – vylepšené, s ešte lepším výkonom. Hovorieval: „Nemohol som nájsť vysnívané auto, tak som sa rozhodol, že si ho postavím sám.“
Najväčším životným cieľom nadšenca z Modeny bolo postaviť čo najlepšie a najrýchlejšie pretekárske auto s výrazným imidžom koňa. Rýchle kopytá mali prejsť cieľom ako prvé. A urobiť to v tom najkrajšom štýle.
Ako uviesť tento plán do praxe, bez riadneho inžinierskeho vzdelania a bez špeciálneho talentu na konštruovanie? Stačilo byť Enzom – charizmatickým rečníkom a presvedčivým obchodníkom s „nosom na ľudí“. Dokázal okolo seba zhromaždiť talentovaných automobilových vývojárov – vynikajúcich inžinierov ako Vittorio Yano, dizajnér značky FIAT, ktorého pretekársky model Alfa Romeo P2 bol mnohokrát ocenený v celej Európe. Ďalšími dizajnérmi boli bývalí inžinieri Alfy Romeo Alberto Massimino a Vittorio Bellentani a pravidelný spolupracovník Scuderie Ferrari, Enrico Nardi.
V roku 1939 Enzo založil Auto-Avio Construzioni, spoločnosť, ktorá vyrábala nástroje a diely pre lietadlá a pretekárske autá. Tieto plány, podobne ako pri Alfe Romeo, preverila aj vojna. AAC preto istý čas muselo vyrábať nie autá, ale motory pre malé bojové lietadlá. Ako sa ukázalo, táto zdanlivá „stagnácia“ sa ukázala ako odrazový mostík pre rast. Ferrari na základe zmlúv s vládou zarobilo dosť peňazí na pokračovanie sna o výrobe športových áut. Čoskoro spoločnosť zamestnávala viac ako 100 ľudí.
Po vojne v roku 1947 vznikla značka Ferrari, teda tá, ktorá pod týmto názvom funguje dodnes.
V tom istom čase továreň v Maranelle opustila prvý model podpisového auta – konkrétne 125 S. Auto bolo dvojmiestnym kabrioletom bez strechy. Malo ľahký rebrinový rám, vpredu priečne pruženie a pevnú zadnú nápravu odpruženú dvoma listovými pružinami.
Historické vozidlo sa zúčastnilo prestížnych pretekov Grand Prix, vyhralo v Ríme, Mille Miglia a 24 hodín Le Mans. Úspechy na tratiach sa zhodovali s tými komerčnými. Narastalo publikum bohatých kupcov, ktorí sa potenciálne zaujímali o drahé luxusné športové autá. Neskôr však k rozkvetu značky prispeli vyvinutejšie modely. Napríklad Modena alebo F430.
Biografia Enza Ferrariho od chvíle, keď založil vlastnú značku, bola intenzívna a jeho životný štýl bol rýchly. Talian sa neustále presúval: z Turína do Milána; z Modeny do Maranella, no stále zostal verný svojmu rodnému mestu.
Kde sa vzal koncept jedného z najznámejších log v automobilovej histórii? Príbeh je dosť dojemný a súvisí s talianskym patriotizmom.
Oficiálne vznikol v roku 1923 ako výsledok stretnutia s rodičmi Francesca Barakkiho – hrdinsky zosnulého talianskeho pilota. Boli to tí, ktorí navrhli „symbol šťastia“, konkrétne čierneho koňa stojaceho na dvoch kopytách v extatickej radosti. Ferrari pridal zlaté pozadie, ktoré je oficiálnou farbou jeho rodného mesta Modena.
Život Enza Ferrariho, aj keď bol veľmi bohatý a pomerne úspešný, nepatril k tým najľahším a bol plný
prekážok – ťažká choroba španielskej chrípky (počas 1. svetovej vojny), predčasný odchod syna Dina (mal len 24 rokov), smrť až šiestich jazdcov „Scuderia Ferrari“ (v rokoch 1955 až 1956) a súd za zabitie na okruhu Mille Miglia. V roku 1969, v dôsledku narastajúcich finančných problémov a mnohých závodných neúspechov, Enzo predal 40 % podiel vo svojej spoločnosti konglomerátu FIAT. Ďalších 50% bolo predaných po jeho smrti, takže len 10% z hodnoty firmy prešlo na jeho potomkov.
Posledných niekoľko desaťročí svojho života a pravdepodobne odvtedy, čo bol jeho potomok pochovaný, nosil Enzo tmavé okuliare. To bolo jeho poznávacie znamenie a pre jeho okolie akýmsi symbolom smútku, ale aj šikovne maskovaného vnútorného tajomstva.
Aký bol Enzo Ferrari? Plný elánu, šikovný, veľmi náročný na svojich spolupracovníkov, charizmatický, ale aj bojazlivý. Vraj trpel klaustrofóbiou a niektoré tragické udalosti sa natrvalo podpísali na jeho osobnosti. Napriek obrovskej sláve viedol pomerne obyčajný život.
Málokedy poskytoval rozhovory a vyhýbal sa dlhším návštevám veľkých miest, čo dokazuje skutočnosť, že ako Talian nikdy nebol v Ríme.
Značka športových vozidiel, ktorú vytvoril, sa stala legendárnou už počas jeho života. Myšlienkou exkluzívnych áut bolo, že každý vodič by mal zažiť nadpriemerný komfort a zároveň byť schopný konkurovať v rýchlosti.
Enzo Ferrari stál na čele spoločnosti až do svojej smrti v roku 1988, čo je pôsobivé vzhľadom na to, že sa dožil až 90 rokov. Prežil dve vojny, vzostupy a pády mnohých ekonomík a nakoniec, tragicky, smrť svojho syna a manželky. Taliani ho dodnes považujú za legendu, veľkého vlastenca, vzor. Rovnako sa k nemu správajú mnohí automobiloví nadšenci.
1 zdjęcie – https://www.motofakty.pl/artykul/enzo-ferrari-jak-tworca-legendarnej-marki-zaczal-produkowac-auta.html
2 Lub 20 lutego, jak podają niektóre źródła.
